V skoré jesenné ráno, keď moja
noha kráčala parkom vysoko nad mestom, zamyslel som. Bol som si priam istý, že
okrem môjho priateľa v tom parku nik nebol. Ešte bolo priskoro. Mesto
nezvykne vstávať skôr ako o piatej. Na druhej strane aj tu sú časti,
sídliska, kde sa nikdy nespí. Tam sa mohol v ktorúkoľvek hodinu jeden
potichu vnoriť do davu, a ostať v tom miešanci jazykov nepovšimnutý.
Tu hore je to ale trocha iné. Tento park pozná len pár ľudí a z tých
tu iste nik v tento čas nepríde.
Už dávno ťaží moju myseľ ťarcha
reality. Bezprizorná modlitba samoty tlačí moje viečka večer čo večer
a prináša sny, ktoré sa snami ani nedajú nazvať. Sen v ktorom je
neskutočné skutočným. Jediný obraz, okrem ranného mlčania, ktorý si z toho
sna pamätám je tmavá miestnosť a v nej tabuľa skla, po ktorej tichými
kvapôčkami pomaly stekala voda. Des. Nič viac a nič menej.
Chvíľa možnosti, ktorú ponúkal
odchod spomedzi štyroch nebola pre mňa ničím iným lež vykúpením. Posedenie
s priateľom na tichej lavičke v parku pomáha zabudnúť pozorovaním.
Kdesi v hĺbke pod nami v meste sa černela rieka. Klamala. Voda
v nej bola čistá a tichá. A vôkol nej? Nič len pýcha! Pýcha
rosy, pýcha skál. I tie však len človek vytesal. Kráčajú denne po nich
davy. Aj tí chorí, aj tí zdraví. Toto mesto má zvláštne mravy.
Žeravá guľa vstúpila nevtieravým
manévrom k horizontu, mračná ju neprezradia, no ty pohľadom vieš. Onedlho
bude deň. Stále tu hore je tma a mĺkvo. Stromy slová nepovedia. Ani ony
dnes nevydajú realitu, v ktorej by nejeden zaplakal. Jesenné listy padajú
nesmelým vánkom v tuctoch na zem dole, sťaby bližšie srdca svojej matky
chceli potichu apoptovať. Jedine taký je ich úžitok. Jedine taký je náš úžitok.
Byť milión a predsa jedným.
Či si žobrák a či kráľ, len
jedného aby si sa bál. Keď atómy tvoje silu stratia, a jeden po druhom sa
do zeme vrátia. Dnes však i zem zaryto mlčí. Neprizná. Nato je priveľmi zaneprázdnená.
Ešte je mnoho potrebné urobiť ...
Pochmúrny je to deň. Už ani rosa
nepadá. Jeden má pocit, že všetky zákony prírody sú len nepotvrdené hypotézy
kde sa dá dokázať jedine lož opaku. Možno to je mestom, možno riekou, chodníkom
a či len mojou nostalgiou za časom kedy som býval lepší. (Vtedy si kráčala
ešte ty pri mne) Kto mi zmyje tú myšlienku? Svitanie a či samota? Quo
vadis homo? Na túto otázku mi ani kubánsky priateľ nedá odpoveď. S každým
vydýchnutím dymu je bližšie a predsa ďalej. Okrem jeho odchodu však každé
vydýchnutie dá aj inú pravdu. Zahmlieva myslenie a pomaly začínam vidieť
jasne.
Deň získava moc. Až teraz farby
prezrádzajú tvár. Čo čiernou oblohou bolo, v šedý zákal sa mení. Svetlá
ktoré vedú, vyhasli. Popol dávnej cigary vietor do diaľ rozfúkal. Kvapka vody
zrazu dopadá na nedopísaný verš básne. Verš ktorý hovoril o nekonečnosti
a v rovnakom sa aj strácal, zanikal. Začalo pršať ...
TJ, Apríl 2014
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára